Blackest Ever Black: Pretancujúc sa zmutovanou prítomnosťou

  
13

Pred najbližším vydaním albumu londýnskej dvojice Raime s názvom, Quarter Turns Over A Living Line (19.10.12) a po prečítaní „sondy do současné audiokultury“ (Zvukem do hlavy, 2012, AMU), kapitoly Petra Ference, vyvstáva istá otázka, pomocou ktorej by som rád (aspoň z časti) priblížil idey labelu Blackest Ever Black. Spočiatku sa môže zdať, že všadeprítomný fetiš jedinečnosti, páchnuci takmer z každého menšieho vydavateľstva s vyhraneným konceptom je tu hybnou silou záujmu konzumentov. Po detailnejšom pohľade do zákulisia toto zdanie zahaľuje všadeprítomná, nosná, čierno čierna energia.
Hlavou labelu fungujúceho od roku 2010 je redaktor FACT Magazine Kiran Sande, narodený v roce 1983. Nie je ťažké nájsť analógiu východiskových bodov v hudbe zastúpených interpretov, či už je to podhubie prvej vlny industrialu, kreatívna práca s informáciami, terapia šokom, hluková dokumentácia reality a samozrejme okultná symbolika zoskupení Throbbing Gristle, SPK, Cabaret Voltaire atď. Ak sa zameriame špeciálne na duo Raime, ktoré bolo prvotným Sandeho impulzom k zhmotneniu predstáv, môžeme popri spomenutých odkazoch v spojení so záľubou v pokleslej estetike nájsť hlbokú až obsesívnu nadväznosť na jungle rokov 1993-94. Slovami Andrewsa a Halsteada hovoríme o reinkarnácií projektov, ako Source Direct do súčasnej doby, kde pojem viscerálny poletuje naprieč hudobnými recenziami, podobne ako new ageovské symboly v rokoch osemdesiatych.

 

Reinkarnácia alebo jedna predĺžená ruka do minulosti, druhá, o čosi kratšia,  do budúcnosti. A telo? Telo sa stráca v temnotách, aspoň to fyzické. Most nad nepriestupnou hmlou. Viscerálny tlkot srdca prežíva v pohybujúcom sa tele. Namierime dve zrkadlá oproti sebe, minulosť na jednej strane, budúcnosť na druhej a necháme medzi ne vstúpiť človeka s úlohou opísať čo vidí. Vidí vlastnú postavu, nespočítateľne krát zmnoženú. Druhá úloha znie navlas rovnako s tým rozdielom, že zabránime akémukoľvek svetelnému zdroju vnikať do priestoru. Zabránime svetlu rozpínať sa. Tento proces spojený s prechodom z podzemia na povrch opisuje Sande, ako možnosť cestovať v čase oboma smermi súčasne. Základné princípy vina, závisť, pomsta, by mali poslucháča neprestajne znepokojovať, rozmaznávať a opätovne znepokojovať.

Petr Ferenc hovorí vo svojom parte (Jak dlouho nechat minulost spát, aby nevstávala levou nohou?) o pocite, „že elektronická hudba zestárla dřív, než přestala být mladá. Že má ve své minulosti ukrytou budoucnost (nebo tehdejší představu o ní), že se jí ale nedostáva současnosti. Možná ona současnost ale přece jen existuje a spočívá v tom, jak hluboko do historie se sahá při znovuobjevování pozapomenutých – ne, dříve ignorovaných! – postpů a rekvizit. Jinými slovy: spočíva v časovém odstupu, při jehož dodržení je retro cool. A na koniec otázka: „ktorou minulost si zvolit pro to, aby naše elektronická současnost byla co najsoučasnější, co nejlépe současná.“

Náhodný, nesystematický výpis projektov na ktoré label priamo odkazuje na svojich mixtapoch, sprevádza poslucháča temným hvozdom, kde tu a tam presvitá mesačný svit na neveľkú čistinku. To je miesto určené na zastavenie. Všetko navôkol je zmutovaná húština zmiešaného lesa. Obrazne prerastené od najstarších porastov industriálneho tepu (NON, Nocturnal Emissions) cez jej okultnejšie výbežky (Peter Christopherson, Andrew Liles), post-punkové ochabnutie (Minimal Man, And Also the Trees) až po opätovnú prizmu hluku (Graham Lambkin, Peter Rehberg). Samozrejme spätný chod hauntology nemôže chýbať (Jon Brooks, Eric Zann). Celý tento bujnejúci organizmus stojí na machovom podklade, takže prechod medzi kmeňmi nie je vôbec zložitý. A tam kde je les najhustejší, tam žiaria ohne svätojánske, tam sa vyvolávajú duchovia, obetujú dary z minulosti, tancujú tance rituálne. Preto Sandeho označenie body music v zmutovanom strede medzi minulosťou a budúcnosťou. Telo – most nad nepriestupnou hmlou. Telo pohybujúce. Tep mutácie. Pohybová pamäť.

 

Jedna ruka tápe v minulosti, druhá v budúcnosti hľadá, o čo by sa zachytila. Telo tancuje v mŕtvolnom tempe, dobieha prítomnosť. Sú teda 80. roky v tomto prípade tie ideálne?  Asi áno Raime, Regis, Young Hunting, Tropic Of Cancer stoja na ich základoch, avšak sú ich prirodzeným pokračovaním, časťou mutácie, chápadlom s pohybovou pamäťou. Na záver už len nájsť vtip a humor pod nánosom.