Carter Tutti Void: Transverse

  
28

Carter Tutti Void: Transverse

Mute (http://mute.com)

 

Príbeh vzostupu londýnskeho projektu Factory Floor je rozhodne jeden z tých, ktoré stoja za zmienku. Keď posielali svoje prvé EP Stephenovi Morrisovi, kultovej postave britskej scény, ktorá mala tú česť participovať v takých zoskupeniach ako Joy Division alebo New Order, tak šanca, že si ich tento vekom a skúsenosťami preverený hudobník všimne, bola naozaj minimálna. Obzvlášť, keď na adresu príjemcu boli schopní napísať len jeho meno a mesto, v ktorom by čisto teoreticky mohol mať svoju adresu pobytu. Nemožné sa však stalo skutočnosťou, Morris nahrávku dostal a dokonca si ju vypočul. V priebehu posledného roka sa tak Factory Floor dostali do širokého povedomia hudobnej verejnosti, absolvovali americké miniturné a hlavne dostali možnosť spolupracovať s ľuďmi, ktorí sa zásadne postarali o ich hudobný vývin a smerovanie. Keďže zvuk Factory Floor je jasným odkazom post-punku a prvej vlny industrialu, tak album Transverse bol len logickým využitím možností, ktoré sa tejto trojici dostali. Väzby medzi Factory Floor a Chris & Cosey však existovali aj cez ich spoločného tour manažéra.

Projekt Carter Tutti Void je teda spoluprácou notoricky známej dvojice Chrisa Cartera a Cosey Fanni Tutti z Throbbing Gristle a Nik Void z vyššie spomínaného zoskupenia. Živá nahrávka túto trojicu zachytáva na festivale Short Circuit presents Mute, ktorý sa odohral minulý rok v Londýne a okrem CTV na ňom vystupovalo viac známejších projektov, medzi inými The Residents  alebo Anne-James Chaton. Podľa tlačovej správy labelu Mute Records, ktorá album vydala, bolo živé vystúpenie natoľko intenzívne a festival tak vypredaný, že vydanie záznamu brali ako nevyhnutnosť. Štyri skladby sú priamym záznamom zo živého vystúpenia a piata, prakticky bonusová, je štúdiovým záznamom poslednej, štvrtej, na porovnanie rozdielu štúdiovej prípravy a živého vystúpenia.

Zvuk elektronickej manipulácie Chrisa Cartera, základný kameň celej nahrávky, okolo ktorého sa obtáča experimentovanie Nik Void   s gitarou a spev Cosey, je natoľko typicky, že sa dá rozoznať v priebehu pár sekúnd. Napriek tomu je Carter schopný tento zvuk stále šikovne a zručne zrecyklovať a v kombinácií so svojimi spoluhráčmi ho posúvať plynule ďalej bez akéhokoľvek pocitu nudy alebo narušenia kontinuity nahrávky. Dnes už naozaj klasické zvuky tape delay a jeho mašiniek, ktoré Carter sám kedysi vytváral a tým dopomohol formovať ďalšie generácie nadšencov abstrakcie a experimentu, v jeho rukách znejú stále neošúchane a nápadito. Základom je monotónny rytmus, ktorý sa prakticky celý čas nemení a okolo ktorého všetci traja postupne obtáčajú a nabaľujú ďalšie motívy. Skúsenej dvojici viac než zdatne sekunduje Nik Void so svojou „hrou“  na gitare, ktorá sa vynorí presne vtedy, keď je to potrebné a dopomáha ku decentnej gradácií a vývinu skladieb samotných. Atmosféricky je Transverse jasný návrat a pocta koncu 70. rokov, keď projekty ako Cabaret Voltaire, Clock DVA alebo Throbbing Gristle začínali so svojimi sonickými experimentmi, avšak v novom a čerstvom prevedení, ktoré je atraktívne a aktuálne aj pre súčasnosť.

Tendencia návratov do minulosti má v hudbe už celkom zažitý a osvedčený životný cyklus. Návrat k estetike a zvuku post-punku a ranného industrialu sa v tomto roku začína črtať čoraz viac a viac aj v ďalších hudobných projektoch (napr. činnosť labelu Blackest Ever Black, ktorá sa priamo na toto obdobie odkazuje). Prizvať si k tomuto návratu osoby, ktoré prakticky tento zvuk pomáhali definovať, sa ukázalo ako viac než dobrý krok, ktorý pomáha posúvať a renovovať.