Monolake: Ghosts
Monolake / Imbalance Computer Music (https://www.monolake.de/home/label.html)
Na margo duchárstva v hudbe, ako istého hudobného okultizmu možno uviesť štyri (a viac) konkrétne postupy, kde primárnym cieľom je prítomnosť atmosféry, ktorú poslucháč označí ekvivalentom “temná hudba”. Prvý je stelesnením energie samotného autora, ktorý necháva hudbu prenikať na povrch vo forme špiritistického média. Druhý hľadačský, nesie so sebou potrebu takmer vedeckého bádania, kde sa médiom stáva neživá matéria- mikrofón. To je príklad field recordings, ako večnej obsesie vedeckého bádania a sprítomňovania mýtického vo zvukoch. Slovami Petra Ferenca v januárovej recenzií albumu El Tren Fantasma Chris Watson “ve své tvorbě – neboť výběr a umístění mikrofonu, jakož i rozhodnutí, odkdy dokdy nahrávat, jsou akty kompozice; okolní svět může znít různým uším a membránám různě – je vlastně realistickým, epickým básníkem”. Mexická jazda na traťi duchov z Los Mochis do Veracruz (dnes už nefungujúca) tak podnecuje fiktívneho pasažiera k aktívnemu posluchu. Do tohto procesu Watson vstupuje estetickou úpravou, čím usmerňuje poslucháčov zrak, vnímanie atmosféry však ponecháva kompletne na ňom. Prístup fenoménu witch house k okultnej tématike je od ostatných troch značne odlišný, kedže ide o označenie so škatuľkovým efektom. Hudba rozkročená naprieč rôznorodými projektmi využívajúca vizualizácie krížov a hermetických symbolov pôsobí vo vopred vymedzených mantineloch duchárskej poetiky s predsavzatím vyzerať a znieť strašidelne. Škatuľka sa mení na nálepku vyprázdňujúcu obsah.
Posledným príkladom je tohtoročný album Ghosts projektu Roberta Henkeho Monolake, ktorý zhudobňuje autorove poznámky o vlastnej smrti, mytológií a súčasnej dobe v kontexte jeho predchádzajúcej tvorby. Prvotná fáza poklepkávajúcej nohy v rytme úvodnej skladby Ghosts prechádza do hlbín Henkeho osobného pieskoviska. Na tomto mieste Henke staviteľ projektuje zvukové opevnenie (podobnosť s Tolkienovým Minas Tirith je čiste subjektívna) obkolesené súčasnou industriálnou zástavbou, kde vôňa kadidla splýva s únikom škodlivých plynov z muničného skladu. Para hustne a hustne, plastové formičky pracujú v pravidelnom tempe. Henke autor a architekt formuje nové zvuky a ich vzájomné vzťahy. Atmosféra graduje. Občas nabáda k šialenému tancu hlucháňa hôrneho, no vzápätí sa medzi stavbami ozýva démonický závan miestnej katedrály. Návštevník putuje z miesta na miesto, číta si príslušné tabuľky s popisom videného. Tu kedysi žil… A ten dych na pleci. Koniec koncov Henke ponecháva mesto vlastnému osudu, formičky si odnáša v igelitovej taške. Ostáva na poslucháčovi, či sa stratí v mramorových uličkách alebo osud vloží do rúk prívalovej vlny deštruujúcej nielen mesto, ale aj jeho samého.
Po Silence (2009) a Ghosts (2012) prichádza vyvrcholenie trilógie. Tešme sa.
Jakub Juhás
