Dnes, 24. ledna, oslavila 90. narozeniny francouzská skladatelka Eliane Radigue, tvůrkyně velice osobitého stylu. Při té příležitosti vytahujeme z archivu profil, který sepsal před lety Jozef Cseres. Jeho text vznikal v době, kdy se skladatelka chystala k zásadnímu kroku a od elektronických zvuků přesedlala na akustické nástroje. Po sérii kompozic pro sólové instrumenty, komorní i větší obsazení nyní chystá k vydání nahrávku díla pro varhany. Její estetická východiska ovšem zůstávají podobná jako u děl elektronických.
ELIANE RADIGUE: ŽIVOT V (ANALÓGOVOM) KRUHU
Smrť, to je nemožnosť mať plán. (Lévinas)
V slovníkoch a učebniciach býva hudobný minimalizmus charakterizovaný ako výsostne americká záležitosť, spájaná najmä s jeho repetitívnou líniou. Zaujímavé je, že kým mená „repetitívcov“ (Adams, Glass, Reich, Riley, Young a ďalší) sú dnes všeobecne známe, mnohé dokonca slávne, „redukcionistov“ a „simplicistov“ (Conrad, Johnson, Fullmannová, Niblock a ďalší) pozná len málokto. A pritom ide vo všeobecnosti o hudobníkov známych autentickosťou a nekompromisnosťou umeleckej výpovede. (Možno práve tie sú príčinou ich komerčného neúspechu.)
Jeden z aspektov, ktorý obidve podoby minimalistickej hudby spája, je intenzívny záujem jej autorov o východoázijské duchovné dedičstvo. Súvisí, samozrejme, s celkovou intelektuálnou klímou v americkej spoločnosti v dobe zrodu minimalizmu na prelome 60. a 70. rokov minulého storočia, no príklon k orientálnej mystike má aj hlbšie ukotvenie. Filozofické, sociologické i poetické. A práve ono spôsobilo, že zasiahol hudobné myslenie aj na druhom, „intelektuálnejšom“ brehu Atlantiku. Európska hudba, unavená z komplikovaného postserializmu a elektronických experimentov, hľadala vhodné vehikulum, ktoré by ju nasmerovalo do menej metafyzických sfér. Jeden zo stúpencov novej paradigmy, holandský skladateľ Louis Andriessen, zdôvodňuje síce svoje radikálne rozhodnutie opustiť „elitárske“ postserialistické pozície a žánre politickými dôvodmi („Orchestre sú dôležité len pre kapitalistov a nahrávacie spoločnosti.“), no na druhej strane priznáva aj poetické príčiny tohto radikalizmu („Hľadal som iný zvuk; zvuk, ktorý by mal niečo spoločné s jazzom i klasickou avantgardou.“). A vtedy objavil (vďaka americkému skladateľovi a klaviristovi Fredericovi Rzewskemu) raný americký minimalizmus, konkrétne Rileyho kultovú kompozíciu In C; jej pulzujúca forma ho hneď uchvátila, pretože „spojila intelektuála s nevzdelancom“ čo by malo byť podľa Andriessena poslaním každej hudby.
Kým repetitívna verzia hudobného minimalizmu inklinovala viac k formálnym a štruktúrnym vlastnostiam znejúcej hudobnej formy (Reichov „optimistický“ manifest minimalizmu z roku 1970, prorokujúci zánik elektronickej hudby a jej nahradenie živou hudbou „tancujúcich, spievajúcich a na nástrojoch hrajúcich ľudí“, hovoril o hudbe ako o sluchom uchopiteľnom „gradačnom procese“ a týkal sa komponovania, predvádzania i počúvania;), redukcionisti upriamili svoju pozornosť na oblasť sonoristiky. Preto sa viac zaujímajú o možnosti elektronického generovania zvukov a ich experimenty nie sú až také vzdialené filozofii progresívnej improvizovanej hudby (v Reichovej koncepcii bola naproti tomu improvizácia neprípustná).
Francúzska skladateľka Eliane Radigue vstúpila síce do avantgardného hudobného diania už na konci 50. rokov (ako priama žiačka otcov musique concrète Pierra Schaeffera a Pierra Henryho), no vrátila sa doň až po desaťročnej prestávke, ktorú venovala výchove svojich troch detí (ich otcom je známy výtvarník Arman). Na konci 60. rokov pracovala istý čas ako Henryho asistentka v jeho elektroakustickom štúdiu APSOME, od začiatku 70. rokov sa však začína presadzovať najmä v Spojených štátoch amerických. Zrejme preto, že jej hudobná poetika je bližšia spomínaným americkým redukcionistom. V Európe je mimo Francúzska dodnes prakticky neznáma. Roku 1975 sa rozhodla druhý raz prerušiť svoju hudobnú kariéru, tentoraz zo svetonázorových dôvodov – odišla na štyri roky do Tibetu, kde sa stala buddhistickou učeníčkou.
Na hudbu však nezanevrela ani za múrmi tibetských kláštorov, naopak, zo svojho pobytu vyťažila dlhočizný piesňový cyklus o legendárnom „bardovi“ z 11. storočia Milaräpovi. Piesne z neho v podaní Lámu Kungu Rinpočheho, ktorý je zároveň spolu s Brianom Cutillom autorom prvého anglického prekladu Milaräpových spevov, a Roberta Ashleyho, ktorý deklamuje anglický text, možno nájsť na albumoch Songs of Milarepa (Lovely Music, 1983 a 1998), Jetsun Mila (Lovely Music, 1987) a Mila’s Journey Inspired by a Dream (Lovely Music, 1987). O Milaräpovi sa traduje, že svoje vedenie odovzdával ďalej výlučne v spievaných veršovaných formách. Údajne ich „komponoval“ spontánne priamo podľa potreby situácie a jeho devocionálny spevník preto obsahuje až sto tisíc spevov. Nech už to bolo akokoľvek, práve Milaräpa je pokladaný za zakladateľa tibetskej sakrálnej poézie, hoci, vzhľadom na presvedčenie buddhizmu o nepretržitom reinkarnačnom kolobehu bytia i vedomia, by bolo asi na mieste hovoriť skôr o pokračovateľovi než zakladateľovi. A do línie pokračovateľov patrí dnes, samozrejme, už aj Eliane Radigue. Tá síce momentálne žije vo Francúzsku, no štúdiu a šíreniu učenia tibetských lámov sa intenzívne venuje ďalej. Najmä prostredníctvom svojej hudby.
Tak, ako sa človek nestane buddhistickým mníchom zo dňa na deň, ani dobrého hudobného skladateľa nezvykne robiť jedna skladba. Eliane Radigue je však výnimka – status veľkej hudobníčky jej zaslúžene patrí už na základe jedinej skladby – Trilógie smrti (Trilogie de la Mort). Napokon, veď na nej pracovala celých osem rokov. Tri kapitoly takmer tri hodiny trvajúceho diela – Kyema, Kailasha a Koumé – vznikali postupne v rokoch 1985 až 1993. V ucelenej podobe ho na reprezentatívnom trojdisku ponúka edičný katalóg newyorskej nadácie Experimental Intermedia (XI 119, 1998), prvých 99 exemplárov dokonca ako súčasť originálnej Armanovej bronzovej skulptúry. Trilógia smrti je Radigueovej opus magnum a, ako sa o chvíľu presvedčíte, zďaleka nie pre svoj rozsah.
Kyemu dokončila r. 1988, premiéru mala v tom istom roku v San Franciscu a o štyri roky vyšla aj jej nahrávka (Experimental Intermedia, 1992). Za svoj vznik vďačí Bardu thödol, legendárnej Tibetskej knihe mŕtvych, ktorá dodnes neprestáva inšpirovať umelcov ani napriek mnohým prekladom, interpretáciám i módnym štylizáciám. Skladba traktuje šesť časo-priestorových medzistavov – bard, ktorými podľa tibetského spisu musí ľudské bytie v záujme zachovania svojej existenčnej kontinuity prejsť: stav rodenia, stav snenia, stav kontemplácie a meditácie, stav v okamihu smrti, stav prapodstaty (u Radigue stav jasného svetla) a stav vznikania a návratu. Kyema teda pojednáva tematiku aj nad rámec svojho inšpiračného zdroja, pretože Tibetská kniha mŕtvych analyzuje len posledné tri bardá, tj. posmrtnú etapu celého kolobehu.
Neľútostný osud chcel, aby krátko po dokončení skladby tragicky zahynul skladateľkin syn Yves Arman a táto udalosť výrazne zasiahla do ďalšieho vývoja diela. Už niekoľko týždňov po smrti syna začína Eliane Radigue pracovať na Kailashe. Názov odkazuje na najposvätnejšie pútnické miesto tibetských lámov – ťažko prístupnú horu Kailash v Himalájach – obrovskú prírodnú mandalu, podľa tibetských kozmologických predstáv stred sveta, odkiaľ možno vstúpiť do mýtickej krajiny Šambala resp. do iných sfér bytia. Vek a fyzická kondícia už skladateľke nedovoľujú podniknúť náročnú túru okolo posvätnej hory, a tak sa na dlhú púť vyberá aspoň symbolicky – pohrúžená do komponovania novej skladby, ktoré jej vyplní dva roky smútku za strateným synom.
Ďalšiu cestu za smrťou však absolvovala fyzicky. Vzápätí po dokončení Kailashi cestuje do Nepálu aby sa zúčastnila na pohrebnom rituáli svojho tibetského majstra. „Po ňom som už nepochybovala o transcendentálnom aspekte smrti a aj hudba sa stala jasnejšia.“ Výsledkom uvedenej skúsenosti bola záverečná časť Trilógie smrti – Koumé, ktorú dokončila r. 1993 v štúdiu CIRM v Nice. V tamojšom kláštore Cimiez bola ešte v tom istom roku aj svetová premiéra celého diela.
Eliane Radigue realizuje svoje kompozície výlučne na starom syntezátori Arp, pretože pred sterilnou dokonalosťou digitálneho záznamu uprednostňuje zvuky analógového pôvodu. Je elektroakustická hudobníčka, a preto je jej médiom magnetický pás. Z elektronických zvukov vytvára rozvláčne až ambientné plochy s diskrétnou štruktúrou, ktoré však, podobne ako v prípade hudobných kusov Philla Niblocka, sugerujú v poslucháčovi dojem kontinuálneho časoprúdenia. Sú to vlastne elektronické mantry. Vzhľadom na ich gradujúcu formu si viem predstaviť, že ich počúvanie môže veľmi ľahko vyústiť do meditácie orientálneho typu. Človek si však v štádiu počúvania skôr či neskôr uvedomí ich procesuálnosť. Môže sa procesu „dotknúť“, ako zvykne hovoriť Paul D. Miller. Proces v Radigueovej kompozíciách je však odlišný od procesu, ktorý mal na mysli Steve Reich, keď napísal, že „sústredenie sa na hudobný proces umožňuje presunúť pozornosť z osoby na proces.“ Aj Reich síce hovorí o rituáli, no chápe ho neosobne. U Eliane Radigue je to presne naopak: hudobný proces je zároveň procesom uvedomovania si fyzických a psychických kvalít tvorcu i poslucháča. Efemérny prúd vibrujúcich, elektronicky generovaných hmotných častíc zvuku unáša človeka do astrálnych dimenzií, nie však metaforicky, ale „zaurálnením“ jeho duchovnej kvintesencie.
Aj preto je hudba Eliane Radigue príkladom majstrovsky zvládnutého média. Je dôkazom, že aj zdanlivo nezlúčiteľné médiá (v jej prípade duchovnú meditáciu a chladnú elektroniku) možno zmysluplne integrovať do nadčasovej kultúrnej formy, síce s aliterárnou textúrou, no s obrovským komunikačným potenciálom. Tak, ako kedysi Giacinto Scelsi vyjadril svoju autobiografiu uzavretým kruhom s vlastnou signatúrou, aj asketický minimalizmus Eliane Radigue je výrazom uvedomenia si transcendentálneho aspektu bytia v kontexte večnej koexistencie logiky a paradoxov. Tibetskí lámovia nás ubezpečujú, že smrť nemôže byť neúspešná. Zomrieme úspešne! Dobrá vyhliadka na úspech, však?
Text původně vyšel v HIS Voice 5/2006. Řada zde zmíněných děl se v roce 2018 stala součástí skladatelčina retrospektivního čtrnáctialba Œuvres Électroniques vydaného u INA-GRM. Současnou, akustickou polohu Eliane Radigue přibližujeme v Kardiostimulátoru č. 66.